Geometrie zúfalstva, alebo „tu sa stretli totí komunisti a potom to Cigáni rozkradli…“

Čierna je malebná dedinka na výspe juhovýhodného Slovenska, hneď pri maďarských a ukrajinských hraniciach. Domy s gánkom, bocian v hniezde, dva kostoly. No a týmto romantika končí…

Stačí sa vydať južným smerom cez nenápadnú pešiu lávku nad železnicou, pomyselnú líniu oddeľujúcu dva nekompatibilné svety – svet starých maďarských romantických valál a svet postkomunistickej dystopie – geometrie zúfalstva. Üdvözöljük Tiszacsernyő…

Fotografie z tohto rodinného výletu som robil čiernobiele – na zvýraznenie dramatičnosti miesta a vyjadrenie zúfalstva, ktoré prýšti z každej špáry rozpraskaného betónu miestnej architektúry, ak sa to tak dá nazvať (jediná budova, ktorá má neopadanú omietku, je tu colný úrad, čo je pre miestne pomery symptomatické). Vždy som si myslel, že som sa narodil a vyrastal v najväčšej diere na Slovensku, ale po návšteve Čiernej nad Tisou som pochopil, že osud sa so mnou mohol zahrať oveľa krutejšie. V bývalom najväčšom suchozemskom prekladisku na svete panuje  taká beznádej, že tu cigoši nevedia ani variť piko a pančujú len ukrajinskú vodku denaturákom…

Výlet začíname, ako inak, na železničnej stanici, ktorá ponúka vzácny insight do duší interiérových architektov čias tvrdého stalinizmu: brutalistná nástenná freska s výjavom sovietskeho tanku, sovietskej ropy  (a asi Gagarina) dáva tušiť, ako tu bude vyzerať v staničnej reštaurácii, kde som poprosil o nejaký chladivý osviežujúci nápoj. Po štandardnej odpovedi „nemáme“ som požiadal o AKÝKOĽVEK nápoj, ktorý taktiež nemali. Už som videl hada cúvať, rybu prdieť a prasa spievať, ale ešte som nevidel krčmu, KDE NEMAJÚ VôBEC NIČ NA PITIE. Pri pohľade na chladničku so sortimentom sa mi však začalo vyjasnievať….

Našťastie sa vedľa stanice nachádza rozpadnutý stánok ako záchranný maják miestnych korheľov. Tam ma čakali hneď dve prekvapenia: po objednávke piatich malinoviek (pre mňa, manželku najsamlepšiu a drobizg) som na počudovanie dostal fakt päť malinoviek, ale každá mala inú etiketu. Súdruh výčapník má asi nejakú super randomizačnú funkciu na vydávanie sortimentu…

Druhé prekvapenie sa zhmotnilo v osobe bodrého intelektuála, ktorý ma hneď zasvätil  (v rámci spomienkového optimizmu) do podstaty bývalej komunistickej ekonomiky: „Všecko tu v Čiernej bolo, všecko kedysi. Chladničky, uhlie, botasky, všetko. Dalo sa nakradnúť. Teraz nie je nič, kurvy v parlamente to zničili…“ Kdeže Ota Šik, toto je tribún poctivej plánovanej ekonomiky, za ktorou ochkajú naše mamy a elektorát súdruha Roberta Fica…

Turistickým hype a miestom, kde sa písali dejiny, je však Dom železničiarov, hneď naproti stanici, kde súdruh Brežnev učil mladých československých komunistov po kostole hvízdať. Chvíľku som neveriaco okukoval rozpadnutú ruinu, ktorá mi zo všetkého najviac pripomínala kotolňu, kde som chodil ako tínedžer fajčiť, ale miestna teta v typickom čienotisskom kroji (ružové kraťasy a zelené tielko) ma ubezpečila, že stojím správne: „Hej hej, tu sa zišli totí komunisti a potom to Cigáni rozkradli….“. Kompletná história obce v jednej vete…

Vzápätí, počas prechádzky po miesnych stavebných skvostoch v centre, som však pochopil, že to nie je poľutovaniahodná výnimka, ale miestny architektonický štýl. Panorámu mesta diktujú uchnuté stromy, spustlá vianočná výzdoba (v septembri!!!) a hotel Úsvit, prerobený v divokých deväťdesiatkach na diskotéku. Ja sa vlastne Brežnevovi nedivím, že vždy po jednaní odchádzal cez hranicu vyspať sa na územie ZSSR. Než v takomto hoteli, to radšej uprostred tabakových polí niekde pri Čope… Vzhľadom k tomu, že poklopy kanálov sa tu pravidelne kradnú a nemá význam ich nahrádzať, sú otvorené kanály označené (občas) pneumatikou – cesta z krčmy v noci musí byť zaujímavým adrenalínovým čelindžom.

Čo záverom? Niekoľko kilometrov od mestečka, kde komouši zavádzali raj pracujúcich, tečie rieka Tisa. Choďte sa tam okúpať. Má príma pieskové pláže, na počudovanie čistú vodu… a v diaľke sa tetelí horúci dych stepi voňajúci ukrajinským benzínom…