„Ďobo, nemoh bys‘ přijít ke mně nafotit kapelu, mexické pankáče…?“ vyzvedá Baži do telefonu o pol druhej nadránom, teda v dobe, kedy sa zvyčajne venujem prekladu Platónovho Symposion, alebo v krúžku rovnako premýšľavých mladíkov dopĺňam svoje encyklopedické znalostí veškerenstva.
Ovšem Baži je Baži (postrehol vnímavý čitateľ, žena, alebo loďka vtipnú aplikáciu cimrmanovského absolútneho rýmu?) a Baži bol hlavne CEO počertech dobrého ústeckého podniku DogBar, kde sa hral len ten najostrejší punk, nebola núdza o vybranú krmu, jemné pitivo a spoločnosť kúzelných éterických žien… (viď sprievodné foto).
Dorazil som teda posledné pivko U Vlka a hnaný zvedavosťou vstúpil do priestoru Dogbaru v očakávaní atraktívnej fúzie mexických hombres s čírami a proklatě nízko zavesenými kajtrami na bielych nohaviciach (čož je, ako som odpozoroval na YouTube, rozpoznávací znak kvalitného mexického protestsongu), kde ma čakalo trpké rozčarovanie…
Pankáči nemali číra a neboli z Mexika, ale z Paraguay, takže vzniklé sklamanie som musel v okamihu kompenzovať dvoma paňákmi tuzemáku a veľkým Březňákom (v tomto článočku sa nenachádza skrytá reklama).
Ďalším prekvapením bolo zistenie, že panková kapelka nemusí hrať v zoskupení kajtra, baskajtra, bumkrámy a nasratý spevák v obtiahnutých rifliach, ale má dovolené aj rumbagule, perkusie, trubky a tie všakovaké iné prístroje vydávajúce zábavné zvuky; a partička poloindiánov, ktorí dosť zvláštne kombinujú UK Subs s s paraguajskou ľudovkou je na európskom klubovom turné…
Drtivá vačšina osadenstva Dogbaru ovšem neriešila podobné mučivé dilemy a pogovala barla-nebarla, ja som narýchlo odflinkal pár pofidérnych fotiek a začal sa naplno sa venovať intelektuálnym výkonom medzi barom a pódiom… kapela bola garážovo zábavná i veselila sa s ostatnými…
… s výnimkou dvoch zachmúrených borcov skromne sediacich v rohu, na ktorých spočinulo moje vnímavé oko asi po hoďke hudobnej produkcie. Typani vypadali dosť drsne, na raňajky Motorhead a k večeri Cannibal Corpse; kérky, ktoré by som nechcel vidieť v noci v búrke. Pódiová rozjuchaná fidlovačka im nebola pochuti a tak zamračene ládovali do seba pifsony a zjavne premýšľali, komu z prítomných pankáčov a rastafa by ukázali, že trash/black/death metal is not dead…
Ich chvíľka prišla v okamihu, keď som sa odprúčal na vkusné a voňavé toalety, pretože kto nezvracia, chlastá pod svoje možnosti (to mám ukradnuté od Vojáka), tudíž hlavný nástup som premeškal.
Isté je len to, že títo lokálni borci sa nanominovali na pódium, kde kapele lakonicky vysvetlili, aby sa zaradila do besniaceho davu a otočili knoflíky na bustroch a maršaloch doprava. V okamihu, keď zazneli prvé riffy Holy Wars, som myslel, že halucinujem (čož na dogbarovských hajzlíkoch nie je nereálna predstava), ovšem ďalšie tučné špeky z Rust in Peace ma navrátili do reality… a potom Antrax a potom Morbid Angel a potom…
Dredáči skákali k plafónu, paňáky lietali, Baži na bare glosoval spoločenské udalosti, ústeckí fotrovia vstávali na rannú a domáci na pódiu smutným Paraguajcom ukazovali, že…
Popocatepetl?
tak to si se spletl
tadyto jsou Krušný Hory
tady hrajem metl…
(tento post je venovaný pamiatke už neexistujúceho ústeckého Dogbaru, kam, ako sa píše vo Švejkovi, „…chodili jen holky z ulice a samá vybraná společnost…“)