„auta a politici jsou ksichtem doby“

Tak a teraz zábavu z iného soudku a trápny namachrovaný cynizmus nechám stranou. dobo.sk/blog/ ašpiruje v poslednom vydaní r. 2010 na pozíciu kultúrnej studnice múdrosti recenziou Rudiša a Houpacích koní. Na svoju obranu uvádzam, že som sa nepomiatol, lež obdarovaný vianočnými ponožkami a trenkami doprial si pár dní oddychu v Aussigu u ženy, ktorej sa posledný Rudiš váľa na stole; a u dcéry, na ktorú som si bol dať prcka v Mumii a obdržal darom posledné HK.

[singlepic id=296 w= h= float=left]Ponajprv knižka. Pokiaľ sa titul hrdí názvom „Konec punku v Helsinkách“ a je uvedený niečím ako „Ole toho od života už moc nechce, kouří, pije a večer stojí za pultem malého zaplivaného baru…“ od kultového autora s emopatkou, zaiste uznáte, že nazdar a do postele radšej Hrabala. Ovšem knižka vyžaduje nielen kvalitného autora, lež i to správne načasovanie, takže posilnený hádkou so ženou a vianočnou depkou („jak sú všetci nešťastní snahou urobiť ostatných šťastnými“), zaujal som Proteststillhalterposition v blízkom nonstopáči a do rána som to prečítal. Niečo chutilo, iné trochu menej, ale vcelku sadlo výtečne.

Rozdelenie na 2.5 dejovej linky (to 0.5 je antibio manifest gegen schone Leute), každá štylisticky osobitá, skvele knižku rytmizuje – i keď zhruba od tretiny dielka je zhruba jasné, kde sa linky stretnú a príbeh sa zaguľatí. Niečo predvídateľné je (že si Ole a Lena zašukajú, napríklad; a že Pražák je autorov tieň), ale nenudil som sa ani náhodou. Skvelé dialógy, skvelé reálie v pohraničí tesilových košieľ, warťasov, pankáčov z DDR a ČSSR. Soljanka tínedžerských partií, muziky, dezilúzií a rozchodov, trubiek, Sida a Nancy, každodennej všednosti, sexu a nesexu, ale drží to konzistentne a játrové knedlíky sa nerozvarili. Nič nové sa nedozvieš, s úľavou si uvedomíš, že vlastne žiješ normálnym životom a že i Leipzig má svoj tunel Blanka. „Všechno o vás víme. Vy zasraný neofašisti, individualisti, anarchisti, teplouši!“

Pekný moment –  Frankove dejiny sveta, do bránky Ježiša a do obrany Ho Či Mina s Drakulou. Šakalí léta hadr.
Ohavný všadeprítomný moment – Sex Pistols. Ja ti neviem, Jaroslave, ak bola toto modla punku pre predhusákovské deti, tak som rád, že žijem v tejto dobe torrentov a vyprázdneného crossoveru… Iggy, pyčo!

[singlepic id=282 w= h= float=left]Houpací koně majú nový album s 11 pesničkami novú placku s 11 trackmi .>). Volá sa Hotel Palace a znie lepšie než trubky topení v rovnomennom hoteli. Nikdy som túto kapelu nemal rád, hlavne z toho jednoduchého dôvodu, že v Mumii, kde som si pravidelne  vylial držku, som sa do nich vždy bezdôvodne a hodne trápne navážal v rámci akcie „najvožralejší a najvtipnejší ďobo“. Nevertheless ústeckí INXS majú nový album, ktorý som dostal darom od Petísa na bare.

Kupodivu, platí to, čo u Rudiša – tento melancholický rock mi sadol až v okamihu, keď vonku panuje pošmúrny zamračený deň, padá jemný nepríjemný drobný ostrý sneh, všetko je tak trochu pomalé a smutné. Muzika až na výnimky stredné tempo, jemne podfarbené kajtry s peknými slajdmi, jednoduchá rytmika. Všetko je tak trochu nevýrazné, obyčajné a všedné, nie je o čom spievať, nie je kvôli čomu bojovať. Obálka – toť tá najmenej výrazná farebná kompozícia, akú je možné ešte z tlačiarne dostať. Šeď, šeď, melanchólia, oprýskaný Palace  Vysokým Ostrým (?) v mlžnom opare.

Album je voľne k stiahnutiu na stránkach houpáčů. Buď sa vydali cestou Artic Monkeys, alebo pochopili, že nemajú komerčný potenciál…

Pekný nový rok.