Prostredníctvom svojich detí môžeš ešte raz zažiť všetko, čo si mal rád…
Tak sme so Šaňkom vyrazili na jeho prvý skutočný koncert. Šľapajúc nočnými Košicami som rozmýšľal, kedy som bol ja na prvom punku, ale dospel som k názoru, že v ôsmoch rokoch asi nie. Môj foter bol tĺk, ktorý ma nikdy nezobral na ŽIADNY koncert, nieto punkový…
Z košického Kolossea dýcha stále duch 90. rokov (ktoré si nepamätám, lebo som ich zažil), z osadenstva tiež. Sú ľudia, ktorí si prídu koncert užiť. To sú ľudia normálni. A sú ľudia, ktorí si ho prídu natočiť na telefón. A to sú kokoti. V Kolosseu boli ľudia normálni, pivko teplé, jak sa na slovenské pomery patrí a muzika bavila dobre.
Neviem, čo ten Jano Kassa žerie v Avstráliji za chaluhy, ale telo má jak za mlada, v oku iskru a hlas jako zvon. Asi chodí do činkárne.
Šaňo si zapogoval, vystrelil na pódium, kde si zahral na Marcelovej gitare, porozprával sa s mladými pankáčkami (fotra s pupkom ignorovali) a vydrankal odo mňa 20 evri na merč. Kúpil tričko, elpíčko a šiel si ho nechať podpísať do bekstejdžu ku kapele. Kapela ho privítala ako člena, ťuťuli-muťuli a mňa zjebala, že som mu nedal špunty do uší, proste foter – krkavec…
Dobre bolo. Muzika bavila dobre, kapela fajn prístup, Šaňo chodí po dome ako páv v hustom tričku. Davová Psychóza bezmála po tridsiatich rokoch. Držíme vám všetci palce…
Ta to hrozná muzika toten pank…